Buďte sami sebou

Dnes som sa zobudila do zamračeného rána. Asi mi dá každý za pravdu, že v tomto prípade sa vstáva o niečo zložitejšie, ako počas slnečných rán. Keď sa slniečko usmieva, málokto je ochotný vstávať so zamračenou tvárou. Automaticky máme pocit, že je všetko fajn, pretože slnečné lúče v nás evokujú pekný deň. Aký ho prežijeme je samozrejme už potom na nás. No ale vstať s tým, že otvoríme oči a slniečko nikde, to už potrebuje určitú silu odhodlania či použitia presvedčovacích metód  „veď je to dobré, očakáva ťa úžasný deň“ aby sme neskĺzli do myšlienok typu, „ach, to zas bude deň, čo sa všetko udeje, najradšej by som ešte zostal/a v posteli“ .......

Aj moje myšlienky sa už už chceli rozbehnúť tým smerom, keď sa mi pri hlave objavila biela chlpatá hlavička z rozihranými očkami a čiernym čumáčikom. „Vstávaj, prosím ja už chcem ísť von, čaká ma tam veľa dobrodružstiev, poď ich so mnou prežiť“ dával mi najavo jeho veselý pohľad. A tak som vstala, a po bežných ranných rituáloch sme sa za tým dobrodružstvom vybrali. Mám bišonika - psíka, o ktorom hovorím, že sme si boli pridelený. Poznáme sa päť rokov, no spoločníka mi robí približne dva roky. Je nádherné ho sledovať ako bezprostredne prejavuje radosť, sem tam aj strach (taká búrka ho vie dostať :) ), ako dokáže byť prítulný, prejaviť otvorene priateľstvo aj lásku. Pri ňom uvedomujem, ako zložité tvory sme mi ľudia, a že niekedy by bolo vhodné zobrať si z tých našich havkáčov príklad. Bezprostredná radosť, entuziazmus, radosť z každého momentu, prežívanie každej chvíle, prejavovanie lásky bez očakávania spätnej väzby, dôvera v svoje okolie, pocit spolupatričnosti, ale aj prejav odovzdanosti k osobe, ktorá sa o neho stará.

Ak máme mi radosť, prejavíme ju, je to však závislé od toho, kde sa nachádzame. Veď predsa musím zachovať akési dekórum. Máme strach, iba v extrémnych situáciách ho dáme najavo, pretože sa obávame, že by sme s tým mohli dať najavo ako sme slabý. Chceme aby nás niekto pohladil, nepovieme ani sa k tomu nepriznáme. Prečo? Veď ten druhý by to mal vedieť a urobiť to sám od seba. Je to tak správne?

Dnes ráno som si uvedomila, že správať sa prirodzene znamená byť sám/a sebou. Ak by sme toto pochopili a neobávali sa, že sa nám môže niečo stať, žili by sme jednoduchší, krajší a veselší dokonca otvorenejší a tým aj šťastnejší život. Myslím, že to stojí za zváženie. Pretože, ak budeme k sebe úprimný tak väčšina z nás po takom živote túži. Tak to teda vyskúšajme. Stačí po malých dávkach :).

A ako to dopadlo s tou prechádzkou? Vonku sa zahral na psíka obranára. Chcel si s každým psíkom „pokecať“, ku každej bráne (žijeme na dedine) kde vie, že je pes bežal s odhodlaním šelmy sa prejaviť, na jeho veľké prekvapenie ho tam nikto nečakal (asi ešte spali ). Stretol sa s nádhernou fenkou. Videli sme veveričku ako naháňa oriešok po ceste. Stretli sme jeho štvornohých kamarátov, ktorý sa tiež venčili, takže si aj pobehali a zahrali sa.

A ešte jedna dôležitá myšlienka. Vôbec nie je podstatné aké je vonku počasie, ale to ako sa postavíme k tomu, čo od daného dňa očakávame.

Prajem Vám krásny deň plný nádherných očakávaní a prežitia toho najkrajšieho, pretože si to zaslúžite. A dovoľte si byť sami sebou a žite naplno každý okamih dnešného dňa.

S láskou

                    Dada