Cesta k cieľu

Prednedávnom sa mi stalo, že sme išli na prechádzku s mojim psíkom do vinohradov pod lesom. V ten deň bola dosť veľká hmla, výhodou bolo, že nebolo zima. Vidieť však bolo tak na 15-20 metrov. Ako sme sa prechádzali a prešli sme už mimo civilizácie, zastavilo ma úplne nádherné ticho. Uvedomila som si , že tak zvláštne kľudné ticho, v našom rušnom živote nie je celkom bežný jav. Pripadalo mi to ako vákum, pôsobilo to pokojne. 

Pochopila som jednu zásadnú vec, vždy a všade okolo nás je veľa nádhery, len sa je potrebné poobzerať. Áno, aj ja som ju nie vždy videla. Teší ma však, že ju teraz už vidím a prajem všetkým ľudom okolo mňa aby mali možnosť a snahu vidieť všetko tiež. Uvedomila som si jednu z veľkých právd: podľa toho ako sa človek cíti, také si vytvára prostredie okolo seba. Stretáva takých ľudí, ako sa cíti. Dejú sa mu veci, ktoré sa podobajú na jeho pocity a myšlienky. Dokonca aj počasie vníma podľa svojich pocitov a prostredie sa podľa toho čo človek cíti a ako myslí tiež formuje. Takže môžeme to povedať jednoducho, tak ako zneje zákon prírody, čiže zákon príťažlivosti „podobné priťahuje podobné“.

Veľa vecí, javov a skúseností v živote človek potrebuje prežiť a precítiť aby uveril, kto je a prečo je tu. So životom nie je potrebné bojovať, život si treba v každom okamihu užívať. Radosť, láska sú nám prirodzené a žiť na planétu zem sme prišli preto, aby sme si túto nádheru užívali a pritom sa učili rásť. Viem, moje slová znejú niektorým z vás možno veľmi kvetnato, možno až nerealisticky. Možno si myslíte, že to tak nie je a veriť tomu nechcete. Prosím uverte. Všetko je naozaj jedna veľká pravda. Dokonca ju nie je potrebné hľadať, pretože táto pravda je v každom z nás, len jej potrebujete uveriť, chcieť ju žiť a potom ju budete aj vidieť.

Veľa, veľa času som trávila s hľadaním. Keď som pochopila, kto som a čo môžem získať, bála som sa uveriť. Áno tvrdila som, že viem a v podstate verím, no strach zo zmeny ma brzdil v prežívaní denno dennom. Diali sa mi zázračné veci, ktoré mi jasne hovorili, poď už si blízko. No stačilo na sekundu zapochybovať a spravila som obrovský krok späť. Krásne na tom všetkom je to, že ak aj človek nechtiac spraví krok späť, stačí si to uvedomiť, otvoriť svoje srdce a opäť vykročiť vpred. No dôležité je neobzerať sa späť. Pretože čaro je v okamihu, v prítomnom okamihu. Takže, každý nový moment, každý okamih je nový začiatok. Nie je potrebné sa báť, že niečo stratíme. Našli sme tú najjednoduchšiu a najspravodlivejšiu cestu a ak s vierou prijmeme to, čo nám je prirodzene dané, sme všetci víťazmi a môžeme žiť tak ako túžime a prežívať to o čom snívame.

Čo však môžem spätne zhodnotiť, práve pre toto je život, ktorý teraz žijem ešte úžasnejší, pretože preciťujem tú nádheru silnejšie a viac si vážim to dobro, pokoj, mier, slobodu a lásku, ako keby prišla hneď a ja by som ju možno pokladala za samozrejmú. Určite nepokladala. Každý z nás potrebuje čas. A každý inak dlhý. Každý z nás je inak nadstavený, aby prežil niečo iné. Takže všetci sme schopný sa dostať do tohto bodu, no každý po svojom, svojím tempom a svojím spôsobom.

Viete, čo milujem na tomto živote teraz, že viem, že cesta po ktorej idem k svojim cieľom je úžasná, dobrodružná. Každá tá cesta ma niečo učí, dáva mi pocit úplnosti a radosť z poznatkov, ktoré na ceste stretávam. Každú cestu k danému vytýčenému cieľu si užívam, preto že viem, že cesta je to čo nás učí, napĺňa, dáva nám pocit radosti, harmónie a šťastia. Cieľ je časť konca cesty, kde preciťujem pocit vytúženého víťazstva a vďaku za možnosť, niečo sa naučiť a prežiť. Viem však, že cieľ je koniec jedného dobrodružstva a pre potrebu ísť stále vpred, možnosť rásť a potrebu zažívať, všetko čo mi cesta dáva, si určujem stále nové ciele. Som vďačná, že som toto pochopila a že viem, že nie cieľ nás robí šťastnými ale cesta k cieľu.

S láskou Dada